Prečo je USA jedna veľká ružová bublina?

Ubehol týždeň, čo som priletela domov z Ameriky. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ten čas ubehne tak rýchlo. Viac-menej som tie dni pretrpela. 7 dní ma sprevádzal otrasný jet lag (jeden deň som bola od pol 1 v noci hore, zaspala som až pred obedom, no môj spánok trval dokopy tak hodinu). Dnes som už v pohode. Vyriešila som všetky nevyhnutné veci ako školu a lekárov (kvôli zraneniu v USA). Najväčší fail je asi to, že som s odštiepením stavcom plavčíkovala, cestovala a vôbec žila mesiac (jasné, že to bolelo, a ako!). Dnes sa cítim už lepšie. Nielen psychicky, ale aj fyzicky.

Život v Amerike dokáže byť tak trochu ako rozprávka. Ružová bublina, v ktorej žijeme zopár mesiacov. Vďaka J1 vízam sa študent vysokej školy dostane pomerne ľahko do Ameriky. Ja som tu prežila dve letá. Keď som v júni tohto roku priletela, cítila som sa, tak-nejak ako doma. Poznala som už tie miesta, nákupy boli jednoduchšie, len tak niečo ma neprekvapilo a hlavne.. vedela som, že netreba mať prehnané očakávania. Povedala som si, že tentokrát príjmem všetko tak, ako to príde. Radšej nech ma niečo poteší než sklame kvôli nezmyselným očakávaniam.

Vďaka pobytu Work and Travel som prežila dve krásne letá v USA. Letá, na ktoré nikdy nezabudnem. Získala som nové skúsenosti, život ma prefackal a ukázal, že treba za seba bojovať (po páde sa vždy postaviť na nohy a kráčať ďalej), spoznala som množstvo nových kamarátov, stretla rôzne typy ľudí, priučila sa novým veciach a hlavne.. aj keď som zistila, že Amerika nie je môj šálok kávy, tak som prežila nezabudnuteľné leto.

Prečo si ale myslím že, USA je jedna veľká ružová bublina?  (viac…)

Škriepky života

Život je nevyspitateľný. V jeden deň je všetko perfektné a druhý sa to všetko rúca. Pomaly, pomaličky. Reťazová reakcia ako pri Domine. Začne prvá kocka, ktorá postrčí ďalšiu a ďalšiu, až nakoniec spadne aj tá posledná. A vtedy si uvedomíme akú veľkú škodu to napáchalo.

V utorok večer ma zrazilo auto. Deň ako každý iný. Akurát, že z práce domov som sa už nedostala.

Tradičná cesta na bicykli. Nič nezvyčajné. Už mi bliká semafor na prechode, tak si vravím, že nejdem, že radšej počkám na ďalšiu zelenú. Pomaličky sa blížim ku semaforu, stlačím ho a čakám. Zelená naskočila, autá oproti idú rovno, tak prechádzam, keď v tom zrazu na konci prechodu odbočuje ženská na červenú ku mne. Popravde som ju nevidela, keďže nemala ani dôvod odbočovať. Už som ju len cítila. Najprv do bicykla, potom som spadla na auto ja a v sekunde som sa kotúlala po zemi. Adrenalín v krvi spôsobil, že som si ešte sadla, keď v tom momente ku mne utekali ľudia z áut naokolo, že sa nemám hýbať, že už volali 911. Rozprávajú na mňa, jedna teta sedí vedľa mňa a objíma ma, pýta sa ma klasické otázky, aby zistila, že nie som v bezvedomí. Každý mi pozerá na krvacajúcu hlavu. Ja som v strachu či mám niečo z hlavou a len to necítim alebo je to okay. V tom si uvedomím, že ma niekto drží za ruku. Ujo mi kontroluje tep. Priniesli mi deku, rozprávajú sa so mnou a každý sa ma pýta “Are you okay?”. Tú otázku som počula už minimálne 5-krát. Keď príde polícia a pýta sa ma zas to isté, tak už sa len pousmejem. Samozrejme, že nie som v pohode. V rámci možností sa držím nad vodou. Bolí ma ruka, už aj chrbát, pretože sedím fakt v debilnej polohe, pýtajú sa ma, čo sa stalo, či si pamätám všetko. Volám kamarátke, ktorá, vďakabohu, bola s americkým spolupracovníkom, pretože išli po práci ešte do obchodu. (viac…)

Potulky po svete – New York City

New York City. Mesto mnoha tvári alebo tiež mesto, ktoré nikdy nespí. Buď si ho zamilujete alebo ho budete nenávidieť. Ja som si ho zamilovala. Pomaly, pomaličky mi prenikol pod kožu.

Minulý rok som strávila v New Yorku takmer celý týždeň. Aj napriek tomu som nevidela úplne všetko. Popravde by som nevidela úplne všetko ani po pol roku tu, haha. No vzhľadom na túto skutočnosť som vedela, že tu strávim ešte nejaký čas. Po prílete do USA sme teda ostali na jeden deň. Viac-menej to bolo také nezáživné. Jet lag, extrémne teplo, pocit, že všetko je drahé (pretože na slovenský plat celkom aj je), prešli sme iba hlavné pamiatky. Nemala som v pláne ísť tam znovu, ale čo čert nechcel, som tu. Zas a znovu. Zas a znovu stojím na Top of the Rock, užívam si výhľad a premýšľam nad tým aký je New York obrovský a zároveň maličký. Jediné čo tu hore na 70. poschodí je počuť – je pokoj. Pokoj. Precitnutie. Vykúpenie z hektického New Yorku tam dole. Prítomnosť. Občasný zvuk policajných aút, no naozaj len trošku.

Svet sa tu zastavil.

Ak si New York nezamilujete tu, tak už vôbec.

Ja milujem tú jeho hektickú, no i pokojnú stránku. Inšpiráciu, ktorú toto mesto dáva. Časti ako SoHo, Little Italy a iné. Každý si tu nájde to svoje. Doslova.

V tomto článku Vám ukážem miesta, ktoré podľa mňa stoja za návštevu. (viac…)

Prečo Amerika nie je môj šálok kávy?

Ozývam sa po vyše mesiaci! Uff, čas letí neskutočne rýchlo. Hlavne v Amerike. Povedala by som, že tu letí omnoho rýchlejšie, no tom by som preháňala. Momentálne sa nachádzam približne v strede môjho pobytu.  Za ten čas som si toho mnoho uvedomila. Predovšetkým to, že Amerika nie je môj šálok kávy!

Áno, bola som tu minulý rok. Áno, chcela som tu ísť aj tento rok (aj keď to hlavne kvôli cestovaniu). Ako každá krajina, aj U.S. má svoje muchy. A ja ich akosi nedokážem už viac ignorovať. Nie v prípade, keď tu dlhšie žijem.

Prečo teda Amerika nie je môj šálok kávy?
(viac…)

I’m 22!

Ešte len nedávno som mala 21 rokov. Ani neviem ako ubehol ten rok. Minulý rok som oslávila narodeniny v USA a ani vo sne by mi nenapadlo, že presne tak isto oslávim aj ďalšie narodeniny. Teda.. tento rok som ich oslávila v New Yorku. Hneď ako sme kúpili letenky, tak som sa pohrávala s myšlienkou tam ostať jeden deň navyše. Čo môže byť lepšie ako NYC? Ja som si to mesto veľmi obľúbila a vždy bude mať miesto v mojom srdci. Je hektické, rušné, inšpiratívne, nikdy nespí a hlavne má taký ten feeling, že sa tam človek cíti dobre. Sedieť len tak v Central parku alebo na Times Square. Jojooo, to je ono!

O rok staršia? Neverím, že už mám 22, no zároveň nie som ten typ človeka, čo stresuje kvôli veku. Je to len číslo. Treba mať na pamäti práve to, že tu nie sme večne a život si treba užívať každý deň.

Čo som za ten rok stihla? (viac…)