Kategória: Móda

Škriepky života

Život je nevyspitateľný. V jeden deň je všetko perfektné a druhý sa to všetko rúca. Pomaly, pomaličky. Reťazová reakcia ako pri Domine. Začne prvá kocka, ktorá postrčí ďalšiu a ďalšiu, až nakoniec spadne aj tá posledná. A vtedy si uvedomíme akú veľkú škodu to napáchalo.

V utorok večer ma zrazilo auto. Deň ako každý iný. Akurát, že z práce domov som sa už nedostala.

Tradičná cesta na bicykli. Nič nezvyčajné. Už mi bliká semafor na prechode, tak si vravím, že nejdem, že radšej počkám na ďalšiu zelenú. Pomaličky sa blížim ku semaforu, stlačím ho a čakám. Zelená naskočila, autá oproti idú rovno, tak prechádzam, keď v tom zrazu na konci prechodu odbočuje ženská na červenú ku mne. Popravde som ju nevidela, keďže nemala ani dôvod odbočovať. Už som ju len cítila. Najprv do bicykla, potom som spadla na auto ja a v sekunde som sa kotúlala po zemi. Adrenalín v krvi spôsobil, že som si ešte sadla, keď v tom momente ku mne utekali ľudia z áut naokolo, že sa nemám hýbať, že už volali 911. Rozprávajú na mňa, jedna teta sedí vedľa mňa a objíma ma, pýta sa ma klasické otázky, aby zistila, že nie som v bezvedomí. Každý mi pozerá na krvacajúcu hlavu. Ja som v strachu či mám niečo z hlavou a len to necítim alebo je to okay. V tom si uvedomím, že ma niekto drží za ruku. Ujo mi kontroluje tep. Priniesli mi deku, rozprávajú sa so mnou a každý sa ma pýta “Are you okay?”. Tú otázku som počula už minimálne 5-krát. Keď príde polícia a pýta sa ma zas to isté, tak už sa len pousmejem. Samozrejme, že nie som v pohode. V rámci možností sa držím nad vodou. Bolí ma ruka, už aj chrbát, pretože sedím fakt v debilnej polohe, pýtajú sa ma, čo sa stalo, či si pamätám všetko. Volám kamarátke, ktorá, vďakabohu, bola s americkým spolupracovníkom, pretože išli po práci ešte do obchodu. (viac…)

Prečo Amerika nie je môj šálok kávy?

Ozývam sa po vyše mesiaci! Uff, čas letí neskutočne rýchlo. Hlavne v Amerike. Povedala by som, že tu letí omnoho rýchlejšie, no tom by som preháňala. Momentálne sa nachádzam približne v strede môjho pobytu.  Za ten čas som si toho mnoho uvedomila. Predovšetkým to, že Amerika nie je môj šálok kávy!

Áno, bola som tu minulý rok. Áno, chcela som tu ísť aj tento rok (aj keď to hlavne kvôli cestovaniu). Ako každá krajina, aj U.S. má svoje muchy. A ja ich akosi nedokážem už viac ignorovať. Nie v prípade, keď tu dlhšie žijem.

Prečo teda Amerika nie je môj šálok kávy?
(viac…)

Ako sa naučiť “neriešiť”?

Koľkokrát sme si neobliekli niečo, čo sa nám páčilo, no vedeli sme, že by to spoločnosť neprijala? Až príliš zaneprázdnujeme našu myseľ myšlienkami, čo si o tom asi myslí náš sused, učiteľ, či dokonca okoloidúci po ulici. Naozaj tak veľmi záleží na tom ako vyzeráme pred ostatnými? Žijeme predsa svoj vlastný život. Ten je dosť krátky na to, aby sme svoju energiu venovali malichernostiam. Zavďačovať by sme sa mali sami sebe a nie cudzím. Nechápte ma zle. Narážam na také tie klasické situácie “Poďme druhou stranou, tam je niekto koho nechcem stretnúť” – sakra, ukážte im, že sa máte dobre aj bez nich! :D, “Nechcem, aby sa na mňa pozerali”, “Čo si o tom pomyslí okolie?”…Naozaj? Omnoho viac nám záleží na tom, čo si myslí okolie ako na tom, čo si o tom myslíme my? (viac…)

Letný kvetinový outfit

Ležím doma na posteli, celá v očakávaní, čo príde. Kufor mám zbalený, všetky lístky na vlak pri sebe, doklady, peniaze, nabíjačky, foťák.. Skoro som zabudla aké je to cestovanie vynikajúce! Cestovná horúčka? Samozrejme. Bez nej to nie je ono. Stresujem či správne prestúpim, či to vôbec stihnem a obávam sa, že by som musela oprášiť svoju nemčinu, preto dúfam, že ľudia v Rakúsku sú v pohode aj s angličtinou heh. Ešte predtým než odletím do USA (a zoštátnicujem) som si chcela užiť trochu Európy. Nakoniec to vyšlo tak, že idem za kamarátkou, ktorá je v Rakúsku na Erasme, kukneme mesto, v ktorom študuje, Linz, Salzburg a možno aj iné. Budem Vás informovať prostredníctvom instagramu. (viac…)

letný vánok vo vlasoch

Vždy som samú seba presviedčala, že ak svoje sny niekomu vyzradím, tak sa nesplnia. Jednoducho.. som vždy stratila motiváciu. Motiváciu, aby som to dotiahla do konca. Prípadne otázky na daný cieľ ma potom rozčuľovali. Prečo to tak bolo? Niekto tvrdí, že by sme sa so svojimi cieľmi mali s ostatnými deliť. Iný tvrdia, že si ich máme nechať pre seba, lebo ak ich vyzradíme, cítime chválu od iných a cítime sa rovnako ako keby sme daný cieľ už dosiahli. No ak sa s niečim pochválim a daný cieľ nakoniec nesplním, tak o tom hovorím nerada. Samozrejme, kto by sa chválil tým, že cieľ, ktorý si zaumienil sa neuskutočnil kvôli lenivosti?

Je cieľ ako cieľ. Niekedy naše ciele nemusia výjsť podľa našich predstáv, no vtedy je dôležité vstať a bojovať ďalej. Aj pády nám niečo dajú, niekedy dokonca omnoho viac ako keby sme stále len víťazili. (viac…)