Značka: zo života

Škriepky života

Život je nevyspitateľný. V jeden deň je všetko perfektné a druhý sa to všetko rúca. Pomaly, pomaličky. Reťazová reakcia ako pri Domine. Začne prvá kocka, ktorá postrčí ďalšiu a ďalšiu, až nakoniec spadne aj tá posledná. A vtedy si uvedomíme akú veľkú škodu to napáchalo.

V utorok večer ma zrazilo auto. Deň ako každý iný. Akurát, že z práce domov som sa už nedostala.

Tradičná cesta na bicykli. Nič nezvyčajné. Už mi bliká semafor na prechode, tak si vravím, že nejdem, že radšej počkám na ďalšiu zelenú. Pomaličky sa blížim ku semaforu, stlačím ho a čakám. Zelená naskočila, autá oproti idú rovno, tak prechádzam, keď v tom zrazu na konci prechodu odbočuje ženská na červenú ku mne. Popravde som ju nevidela, keďže nemala ani dôvod odbočovať. Už som ju len cítila. Najprv do bicykla, potom som spadla na auto ja a v sekunde som sa kotúlala po zemi. Adrenalín v krvi spôsobil, že som si ešte sadla, keď v tom momente ku mne utekali ľudia z áut naokolo, že sa nemám hýbať, že už volali 911. Rozprávajú na mňa, jedna teta sedí vedľa mňa a objíma ma, pýta sa ma klasické otázky, aby zistila, že nie som v bezvedomí. Každý mi pozerá na krvacajúcu hlavu. Ja som v strachu či mám niečo z hlavou a len to necítim alebo je to okay. V tom si uvedomím, že ma niekto drží za ruku. Ujo mi kontroluje tep. Priniesli mi deku, rozprávajú sa so mnou a každý sa ma pýta “Are you okay?”. Tú otázku som počula už minimálne 5-krát. Keď príde polícia a pýta sa ma zas to isté, tak už sa len pousmejem. Samozrejme, že nie som v pohode. V rámci možností sa držím nad vodou. Bolí ma ruka, už aj chrbát, pretože sedím fakt v debilnej polohe, pýtajú sa ma, čo sa stalo, či si pamätám všetko. Volám kamarátke, ktorá, vďakabohu, bola s americkým spolupracovníkom, pretože išli po práci ešte do obchodu. (viac…)

Prečo Amerika nie je môj šálok kávy?

Ozývam sa po vyše mesiaci! Uff, čas letí neskutočne rýchlo. Hlavne v Amerike. Povedala by som, že tu letí omnoho rýchlejšie, no tom by som preháňala. Momentálne sa nachádzam približne v strede môjho pobytu.  Za ten čas som si toho mnoho uvedomila. Predovšetkým to, že Amerika nie je môj šálok kávy!

Áno, bola som tu minulý rok. Áno, chcela som tu ísť aj tento rok (aj keď to hlavne kvôli cestovaniu). Ako každá krajina, aj U.S. má svoje muchy. A ja ich akosi nedokážem už viac ignorovať. Nie v prípade, keď tu dlhšie žijem.

Prečo teda Amerika nie je môj šálok kávy?
(viac…)

I’m 22!

Ešte len nedávno som mala 21 rokov. Ani neviem ako ubehol ten rok. Minulý rok som oslávila narodeniny v USA a ani vo sne by mi nenapadlo, že presne tak isto oslávim aj ďalšie narodeniny. Teda.. tento rok som ich oslávila v New Yorku. Hneď ako sme kúpili letenky, tak som sa pohrávala s myšlienkou tam ostať jeden deň navyše. Čo môže byť lepšie ako NYC? Ja som si to mesto veľmi obľúbila a vždy bude mať miesto v mojom srdci. Je hektické, rušné, inšpiratívne, nikdy nespí a hlavne má taký ten feeling, že sa tam človek cíti dobre. Sedieť len tak v Central parku alebo na Times Square. Jojooo, to je ono!

O rok staršia? Neverím, že už mám 22, no zároveň nie som ten typ človeka, čo stresuje kvôli veku. Je to len číslo. Treba mať na pamäti práve to, že tu nie sme večne a život si treba užívať každý deň.

Čo som za ten rok stihla? (viac…)

OFFLINE

My ľudia sme zvláštne tvory. Dokážeme sa hnevať pre hocičo. Trendom tejto doby je hnevať sa na človeka, pretože nám neodpíše na správu na sociálnej sieti. Očakávame, že nám človek v priebehu minúty odpíše, prípadne, že má čas venovať sa iba nám a našim správam po celý deň. Momentálne mi svieti na Facebooku 70 správ. Predpokladám, že k niektorým z nich sa už nikdy nevrátim (týmto sa verejne každému ospravedlňujem). Riadim sa vetou “ak nejde o život, tak nejde o nič”. Pretože.. ak je to veľmi dôležité, tak sa človek ozve aj offline spôsobmi. Nepotrebuje k tomu správu, nástenku či dokonca priestor v komentári. (viac…)

march photo diary

Som v tom až po uši. V povinnostiach, práci, škole, blogu. Zabíjam čas, pretože už nevládzem – potrebujem oddych. Oddych, ktorý si aj tak nedoprajem. Je to ako v začarovanom kruhu. Makám, makám, stíham, potom zase nie, zabíjam čas, pretože nevládzem a poriadnu pauzu si nedoprajem. Som zavalená všetkými tými povinnosťami a obávam sa, že si vydýchnem až v júni. To ma desí asi najviac. O najviac času ma oberá škola. Asi mi spôsobuje aj najväčší stres. Každým dňom je to bližšie a bližšie ku koncu. Ako niekto môže tvrdiť že v tretiaku už nemá čo robiť? Mne tie skúšky a bakalárka dávajú teda dosť zabrať uff!

Mám rada tieto rekapitulácie mesiaca. Práve vďaka ním si uvedomím, aká som vďačná. Vďačná za udalosti, ktoré nastali, za ľudí, ktorých som stretla alebo jednoducho len za možnosti, ktoré sa mi naskytli. Ďakujem, že mám Vás! Tešíte ma každým dňom, stále viac a viac. (viac…)